pondelok, 4. mája 2015

Kuko z Horkýže Slíže: Čím väčšia blbosť, tým lepšie

Kontroverzné texty, energická hudba, šialené klipy a ešte šialenejšie nápady. Kapelu Horkýže slíže pozná každý, a to nielen na Slovensku.

Na Slovensku ste viac známy práve pod svojou prezývkou Kuko. Ako a kedy vznikla?

Pomenovali ma tak kamaráti už v druhej triede na základnej škole. Malo to rôzne obmeny, ako napríklad Kukučín či kukučka. Stále sa to točilo okolo Kuka, tak mi to zostalo a mám ju už 33 rokov.

O HS je tiež známe, že každoročne usporadúva vlastný hudobný festival Slížovicu. Čo vás k tomu viedlo?

Došiel za nami Julo Viršík, aby sme spravili festival s tým, že tam nebudeme vystupovať iba my. Slovo dalo slovo, a tak vznikla Slížovica. Kapely, ktoré tam voláme, sú nám blízke a ľuďom sa tiež páčia. Tento rok bude štvrtý ročník a uvidíme… Zatiaľ bola vždy plnka. Pokiaľ to má zmysel, tak to treba robiť.

Z viacerých vašich piesní cítiť vplyv východu. Aj z tej poslednej, ktorú ste nahrali s Bijouterrierom. Prečo ste sa rozhodli práve pre ruský jazyk a prízvuk?

Keď sme robili pieseň Vojak, v skúšobni vládla ruská nálada. A tak vznikol nápad na slovenský text s ruským prízvukom. Naopak, pieseň Ja chaču tebja má síce ruský text, ale bez prízvuku. Dnes by som to naspieval aj s typickým ruským akcentom. Vtedy sme sa z toho tešili, chceli sme mať všetko rýchlo, rýchlo, o päť dní sme vyšli zo štúdia, album bol hotový. Teraz to už robíme inak. Mnoho ľudí má rado práve tie staršie obdobia, lebo songy boli jednoduchšie. Voľakedy neboli potrebné ani pohyby na pódiu, neskákali sme my, ale ľudia na koncerte. Dnes je už konkurencia väčšia a keď chcete byť stále na špici, ľudia musia z vystúpenia odchádzať a rozprávať o ňom. Taktiež musia mať o čom rozprávať a ak nemajú, koncert bol slabý.

To, že spolupracujete s rôznymi kapelami, už vieme. Ako ste sa však dostali k spolupráci s Evou Pavlíkovou, Alenou Pajtinkovou a inými hercami?

Dostal som úlohu v muzikáli, kde som hral asi 10 minút a zaspieval jednu pesničku. Tam som sa zoznámil aj s Evou, aj s Alenou. Tak sme sa s Evou skamarátili a potom sme spolupracovali na jednom videoklipe – na lehátku. Alenu som pozval spievať do Bijouterriera. Mal som pocit, že speváčky na Slovensku sa nevedia predať na pódiu. Zita Rigondeaux (umelecké meno Aleny) do toho skočila rovnými nohami a bolo to výborné. Všetci v tej kapele sú dobrí. Napríklad s ďalším amatérskym hercom Ivanom Matejovičom starším (Strýco) sme sa spoznali tiež cez divadlo. Keď sa spoja herci a muzikanti, tak to funguje, ako napríklad Fragile – ide to dohromady.

Povedzte nám niečo aj k spolupráci s obchodíkom Chilli Style.

Na akciách sme predávali stále tričká k albumom, no nie sme obchodníci. Chýbali nám veľkosti alebo boli iba pánske, nie dámske. Tak sme sa dohodli s Erikom Monozlayom (majiteľom Chilli Style), že on bude predávať, chodiť so svojím autom na koncerty, oslovovať grafikov, robiť nové návrhy, ktoré bude aj tlačiť a nás za to oblieka. Môžeme prísť do obchodu a vziať si, čo chceme. Taktiež nám robí reklamu. A nielen HS, ale aj Bijouterrierovi, ktorého sme dali dokopy práve s Erikom. On je akoby obchodný manažér kapely.

Zdroja a celý článok: Občas nečas